Emília Vášáryová sa narodila 18. mája 1942 v Hornej Štubni do učiteľskej
rodiny. V roku 1963 sa stala absolventkou herectva na Vysokej škole
múzických umení v Bratislave (VŠMU) a po škole rok pôsobila v
bratislavskom Divadle Nová scéna. Od roku 1964 je členkou Činohry SND,
kde stvárnila množstvo veľkých dramatických postáv ako napríklad Ofélia
(Hamlet, 1964), Roxana (Cyrano z Bergeracu, 1967), Salome (Herodes a
Herodias, 1970), Antigona (Antigona, 1971), Ifigénia (Ifigénia v
Tauride, 1982) či Agnes (Krehká rovnováha, 1998).
V roku 1999 potvrdila svoje herecké majstrovstvo v role Starenky v
absurdnej dráme Stoličky. Výzvou pre herečku bolo aj stvárnenie opernej
divy Marie Callas v inscenácii Majstrovská lekcia Marie Callas (2002).
"Mám vášeň najmä pre hudbu. V mojom živote je na prvom mieste. Bolo to
ako dar, že som sa mohla zapodievať tými nádhernými áriami. S režisérom
Jozefom Bednárikom sme sa veľmi poctivo pripravovali. Bolo to pre mňa
nevšedné a veľmi ťažké. Jednak som stále prechádzala z hovoreného slova
do spevu a hudby, nachádzali sa tam aj veľmi dlhé monológy. Napĺňalo ma
obavami, že hrám človeka, ktorý žil. Je to dosť ťažká konfrontácia,
pretože sa už nemôže brániť," prezradila jubilantka.
Rozporuplný charakter matky, ktorá vo vojnových časoch bojuje o prežitie
svojich detí zosobnila v predstavení Matka Guráž a jej deti (2009). V
roku 2014 sa vďaka spolupráci SND a berlínskeho Deutsches Theater
predstavila v inscenácii Bludičky, v ktorej stelesnila opatrovateľku.
Napriek tomu, že herečka nemčinu ovláda, k tejto úlohe pristupovala s
rešpektom: "Je to veľká opovážlivosť hrať po nemecky v Deutsches
Theater. Stvárnila som tam cudzinku, čiže zlý prízvuk sa tým
ospravedlnil. Ale hra bola veľmi dobrá. Som rada, že som do Berlína
mohla chodiť a hrať v tomto nádhernom starom divadle," priblížila Vášáryová.
Nemala núdzu ani o filmové a televízne úlohy. Pred kamerou sa objavila v
komédii Dáždnik svätého Petra (1958), zahrala si v snímke Na pochode sa
vždy nespieva (1960) a zaujala aj v komédii Až přijde kocour (1963).
Medzi jej ďalšie známe filmy patria Námestie svätej Alžbety (1965), Lidé
z maringotek (1966) alebo Drak sa vracia (1967). Zažiarila v drámach
Martina Hollého ml. Balada o siedmich obesených (1968) aj Medená veža
(1970). Andrej Lettrich ju obsadil do kriminálky Prípad krásnej
nerestnice (1973) i do rodinných ság Červené víno (1976) či Alžbetin
dvor (1986).
Diváci si ju môžu pamätať aj z filmu Pelíšky (1999) a v roku 2004 si
zahrala v snímke Horem pádem. Za postavu Věry Horeckej v tejto
tragikomédii získala Českého leva (2005).
V dráme Eva Nová (2015) autenticky zobrazila portrét ženy bojujúcej o
lásku svojho syna. Za túto úlohu dostala v roku 2016 ocenenie Slnko v
sieti.
Herečka netají obdiv k režisérovi Woodymu Allenovi: "Zbožňujem humor
Woodyho Allena. Určite, keby som mohla, zahrala by som si v jeho
filmoch. Rozumiem všetkým jeho filmom a bavím sa. Humor je prítomný v
našom živote aj v tých najtragickejších situáciách. A on to priznáva a
komentuje to. A to sa mi najviac páči."
Emíliu Vášáryovú, ktorá v rokoch 1990-2020 pôsobila aj ako pedagogička
na VŠMU, možno v súčasnosti vidieť napríklad v inscenáciách Dnes večer
nehráme, Kým prídu Stouni… alebo Čaj a apokalypsa.
Na otázku TASR, ako dokáže napriek svojej introvertnej povahe vždy autenticky zahrať daný charakter odpovedala: "O
všetkom rozhoduje vnútorná energia, vášeň a možnosť vložiť sa do veci.
To som vždy vedela. To ma baví. Nebaví ma kĺzať po povrchu. Ani v
živote. Keď už som na javisku, tak sa snažím."
Počas svojho života získala bývalá prezidentka Slovenskej filmovej a
televíznej akadémie Emília Vášáryová množstvo ocenení. Krištáľové krídlo
si prevzala v roku 1999 a víťazkou novinárskej ankety Herečka storočia
sa stala v roku 2000. Je držiteľkou štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta
Štúra I. triedy (2002) a v Česku získala Medailu Za zásluhy (2003). V
apríli tohto roka bola ocenená národnou filmovou cenou Slnko v sieti za
výnimočný prínos k slovenskej audiovizuálnej kultúre.